reklama

Ekoturistika ako nádej pre prírodu - úvaha

Keď som bol mladší, patril som medzi zarytých, možno až radikálnych ochranárov. Veľa vecí som videl čiernobielo. Čiastočne je tomu tak i dnes, no čiernu a bielu vystriedala iná farba, pôvodným odtieňom veľmi vzdialená, zelená.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

Už nevidím „čierne“ zlo, ani „biele“ dobro, večné pretláčanie medzi „zlými“ záujmami proti prírode a „dobrými“ záujmami za prírodu. Vidím len jeden jednotný „zelený“ celok, ktorého sme všetci súčasťou, v ktorom zlo ani dobro neexistujú. Vidím jeden jediný systém, v ktorom sa nachádzame, v ktorom existujeme a spolupôsobíme, v ktorom sú dôležitejšie procesy a vzťahy ako objekty a subjekty, systém, v ktorom je významnejší vývoj ako prognóza a v ktorom katastrofa nie je katastrofou, len novým začiatkom. Tomuto systému môžeme hovoriť aj príroda či Zem, GAIA či biosféra. To najdôležitejšie však je, že tento „zelený“ systém tvoríme aj my, sme jeho neoddeliteľnou súčasťou. Neexistuje teda ona a my, príroda a ľudstvo, ale len my všetci, obyvatelia tejto planéty ako jeden celok prenikajúci jeden do druhého. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Niet pochýb, že príroda, ako systém, potrebuje pomoc, ochrannú ruku. Ale nie kvôli katastrofickým prognózam, ktoré mnohokrát vyslovujú „smrteľný ortieľ“ nad všetkými ekosystémami, a už vôbec nie našu pomoc. Je to kvôli nám samým, kvôli ďalším generáciám a zdrojom, ktoré pre ne príroda bude predstavovať. Je to vec spoločenskej zodpovednosti. Príroda nás nepotrebuje, ale my ju áno. Pomocná ruka podaná prírode však nemá byť umelá, dodatková, ďalšia, a teda vôbec nie naša. Mnohí so mnou nebudú súhlasiť, ale za optimálnych podmienok si príroda dokáže pomôcť sama, hovorí sa tomu prirodzená sebaobnova a je vlastná všetkým živým systémom. Ide o zmes procesov, ktoré sa v priebehu evolúcie vyvinuli do absolútnej, a pre nás ťažko postrehnuteľnej, dokonalosti. Prírodu stačí nechať konať, vyvíjať sa, bez zbytočných zásahov, príroda je sama sebe tým najmocnejším ochranárom či manažérom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sústrediť sa treba na niečo iné a to na nás samotných, v nás je totižto problém. Stratili sme schopnosť prírodu obdivovať, tešiť sa z nej, vnímať ju. Vidíme všetko negatívne, pesimisticky, nechali sme sa touto „čiernou“ realitou, zvýrazňovanou všadeprítomnými médiami, úplne pohltiť. Zabúdame na to krásne, čo príroda predstavuje. Prestávame vnímať pozitívne skutočnosti a radšej sa oddávame „depkovaniu“ v meste. Alibisticky pritom znižujeme všemožnými spôsobmi svoju vlastnú každodennú ekologickú stopu. Samozrejme, nič proti triedeniu odpadu či šetreniu vodou, ale do prírody chodíme čerpať pozitívnu energiu stále menej a to je dôležitejšie. Našli sme si množstvo náhrad, počítače, kultúru, hudbu, festivaly, bary, televíziu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Environmentálne a spoločenské dopady tohto odvratu od prírody možno vidieť vo všetkých posledných generáciách, ktoré o prírodu postupne strácajú záujem, nechcú ju. Mnohí mladí aj starší ľudia dnes nevedia, čo to príroda vlastne je, poznajú ju iba z učebníc a televíznych dokumentov, v niektorých prípadoch len z detstva. A keď takýmto ľuďom položíte na stôl petíciu za zachovanie nejakého motýľa, myslíte že ju podpíšu? Ochrana prírody stráca na podpore, chápe sa ako prežitok „pionierskej“ generácie, čo sa nám však môže vypomstiť, ďalšie generácie nebudú poznať prírodu takú, ako ju poznáme dnes. Dôsledok tohto odvratu od prírody vyústil až do stavu, kedy sa spoločenská potreba väčšiny transformovala na profesijnú deformáciu menšiny, ktorá dnes bojuje s veternými mlynmi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kedysi som veril, že ľudia v prírode nemajú čo robiť, že jej všade len škodia. Bol som zástanca akejsi „koncentračnej“ teórie, a teda, že ľudí netreba v krajine rozptyľovať, ale ich treba koncentrovať na miestach, kde nič nezničia. V praxi by to znamenalo striktné oddeľovanie toho, čo príroda v tradičnom zmýšľaní predstavuje, od ľudských sídel. Bol som rád, keď sa stavali krčmy, herne a štadióny, veľké múry, len aby sa ľudia cez víkend „nemotali“ v prírode, aby svoj voľný čas trávili v „civilizácii“. A dnes už viem, že to bola chyba, omyl, ktorý prekonal už dávno prechod konzervatívnej ochrany prírody k zelenému neoliberalizmu, len som zaspal dobu. Oplotiť prírodu a uzavrieť ju pred ľuďmi tak, aby do nej nikto nevkročil, má totižto úplne opačný efekt. Vzďaľovanie sa od prírody až do takej miery, že sa ľuďom stáva cudzia. Toto je dnešný hlavný problém prírody, environmentálne zachladnutý, esteticky znecitlivený, informačne a náladovo deprimovaný a biologicky sterilizovaný moderný človek, ktorý prírodu prestáva mať rád. Kontakt medzi ním a prírodou je stále vzácnejší. 

Ochrane prírody sa venujem celý život, prešiel som si rôznymi obdobiami a rôznymi prístupmi, od radikalizmu, cez akčný „projektantizmus“, pasívny environmentalizmus, až po rýdzo vedecký prístup, ani jeden z nich mi však „nesadol“. Mnohokrát som obracal „plachtu“, niekedy s novými poznatkami, inokedy s novými vzormi či skúsenosťami, veľakrát to bolo iba zo sklamania. Na každom prístupe bolo niečo, čo nefungovalo, nič z toho nebolo jednoduché, rýdze a súčasne účinné. Všetko mal niekto „pod palcom“, nikto nemohol nikde pomáhať svojvoľne a z každej strany som počúval len negativistické „frflanie“.

Jedného dňa som však na to prišiel. Bola to úžasná myšlienka. Vedel som, že nie je nová, ani že nie som prvý, ale vedel som, že toto je presne ono. Zvrat nastal po tom, čo som raz stretol na Chlebe v Malej Fatre jedného, pre mňa, v istom zmysle, inšpiratívneho turistu, milého staršieho pána, už na prvé počutie a pohľad s veľmi kladným postojom k životu a k prírode. Sedel na vrchole hory s vnučkou, ktorá bola evidentne prvýkrát v horách a ktorá bola zo všetkého unesená, a vysvetľoval jej. „Tento výhľad, toto všetko, čo tu dole vidíš, je krásne a je to to najväčšie bohatstvo, ktoré môže byť len tvoje, ak si to budeš priať. Nemusíš ho vlastniť, bude tvoje v mysli a v srdci a keď si ho tam uchováš, budeš navždy bohatá. A nemusíš si tento okamih hneď pamätať, stačí si ho len vychutnať, tá krása sa do teba vpije tak moc, že z nej budú môcť piť aj ďalší.“

Obrázok blogu

A toto je presne ono, kontakt s prírodou a tá správna inšpirácia, naplnenie krásou. Vidieť v prírode nie len problémy, teda to, čo je z nej ubúda, čo v štáte nefunguje, čo všetko je zlé, ale predovšetkým to krásne, ktoré robí človeka bohatým, čo ho napĺňa a motivuje. Ide o okamihy, pohľady, zážitky, silné stimuly, ktoré v človeku menia postoj k prírode. Ten, kto takýto kontakt s prírodou zažíva, dokáže nie len inšpirovať ďalších, ale v ten pravý okamih sa potom aj správne rozhodnúť a „petíciu podpísať“. Vie, že tu príroda je, a ak ju má rád, nepodpíše sa pod jej záhubu. Takýto človek bude rád, ak tu príroda zostane zachovaná, pre neho aj pre všetkých ďalších. 

Ide teda o kombináciu silného stimulujúceho zážitku a psychologického fenoménu, ktorý sa niekedy označuje aj ako „sila pozitívneho myslenia“, či jednoducho pozitívny prístup. Človek si skôr zafixuje to, čo je pozitívne, ako to, čo je negatívne. Negatívne myšlienky má dokonca sklon vytláčať. Mnohí dokonca veria, že pozitívne myšlienky priťahujú pozitívne činy a rovnakým spôsobom naladených ľudí. Navyše, existuje veľmi silný vzťah medzi množstvom stimulov, ktoré pestrá príroda ľudskej mysli sprostredkuje, a psychohygienou človeka. To zážitok z kontaktu človeka s prírodou ešte umocňuje. No a ak sa k tomu pridajú aj endorfíny z pohybu, radosť žiť! A o tom to celé je.

Aby však nedošlo k nedorozumeniu, tou onou úžasnou myšlienkou nie je tradičná „športová“ turistika, nie je dôležité dostať sa z bodu A do bodu B a za čo najkratší čas, „odfajknúť“ si ďalší vrchol, to by ste sa o pôžitok z prírody ukrátili. Užili by ste si endorfínu z pohybu, pekný výhľad, čerstvý vzduch, ale tým to končí. Dôležitejšie je zastaviť sa a čerpať, energiu aj informácie, tráviť v prírode čas, ktorý vás dobíja. Dôležitejšie je mať s prírodou emocionálne a intelektuálne čo najtesnejší kontakt. Umocniť ho môžete návštevou skutočne výnimočných miest. Nemusí ísť pritom o štatisticky najnavštevovanejšie „atrakcie“, kde sa tlačíte so stovkou ďalších turistov. Intenzívny pôžitok z prírody vám poskytne aj tiché nenápadné miestečko, menej navštevovaný chodník, či „zašitá“ prírodná rezervácia alebo prales, tôň, lužný les, pozorovateľňa, rameno rieky. A nemusí ísť nutne o trojdňovú „stanovačku“, ale trebárs len o hodinovú prechádzku alebo jednodňovú exkurziu. Aj ten jeden deň v prírode je viac ako tri dni na pláži.

Ja osobne takéto trávenie voľného času v prírode označujem ako ekoturistika a dnes sa ju snažím nie len zažívať, ale aj sprostredkovávať. Nejde ale o ekoturizmus tak, ako ho poznáme z poučiek, teda cestovný ruch so zanedbateľnou ekologickou „stopou“, ale o formu poznávacej turistiky, v rámci ktorej sa snažíme navštíviť ekologicky významné miesta v prírode. Dôležité je tu čerpať nie len pozitívnu energiu, ale aj informácie, dozvedieť niečo o území, o tom čo tu žije, ako vzniklo, čo tu rastie. V praxi samozrejme medzi ekoturistikou a ekoturizmom nikto nerozlišuje, v konečnom dôsledku to ani nie je dôležité, podstatné je tráviť čas v prírode s otvoreným srdcom a s pozitívne naladenými ľuďmi.

Zmenil som teda prístup, nechcem už ľudí z prírody vyháňať, chcem ich tam naopak dostať a motivovať, pretože práve toto je cesta, ako prírode pomôcť. 

Na záver už len dodám, mnohokrát som sa zamýšľal nad tvrdeniami a prístupom mnohých ľudí, aj odborníkov, videl som, ako ich problémy v ochrane prírody ničia, ako sa vzdávajú, ako odchádzajú vyhorení a nenaplnení. Pochopil som, že ochrana prírody postupne naberá nebezpečné trendy, lámaná na ozubenom kolese politickej moci, okliešťovaná, búraná rôznymi legislatívnymi i spoločenskými paradoxmi, akých sme dnes svedkami. Je to zvláštny trend, ktorý ide paradoxne v rozpore s tým, ako sa vyvíjajú vedy o prírode, rozumieme jej totižto stále lepšie, dokonca ju vieme účinnejšie chrániť.

Radovan Jambor

Radovan Jambor

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

...ornitológ, ekológ a ochranár, zakladateľ spoločnosti ORNIS a OZ ŽIVÉ MESTÁ. Dlhodobo sa venuje problematike urbánnej ekológie a ochrany vtáctva v mestách... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu